Gelnická sv. Alžbeta Uhorská
V priestoroch Slovenského národného múzea bola v prvých mesiacoch roku 2012 realizovaná reprezentačná výstava – Bohyne a svätice v umení 19.storočia. Výstava približovala obrazové tradície antických bohýň a kresťanských svätíc 19 storočia. Autorky výstavy – PhDr. Marta Herucová, PhD. a riaditeľka Spišského múzea v Levoči PhDr. Mária Novotná – medzi vystavené diela zaradili i originál sochy sv. Alžbety Uhorskej (1207-1231) – patrónky chudobných a chorých, sirôt a vdov, pekárov a charity – z bočného oltára nášho gelnického Kostola Nanebovzatia Panny Márie.
Dielo zobrazením svätej Alžbety v podobe rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Alžbety – „Cisárovnej Sisy“ (1837-1898) predstavuje vzácny príklad splývania kultu svätej Alžbety a svetskej cisárovnej. Drevená polychrómová socha zobrazujúca sväticu v životnej veľkosti pochádza z dielne juhotirolského rezbára Dominika Demetza, ktorá dodávala svoje diela do rôznych európskych farností na prelome 19. a 20.storočia a realizovala i kompletnú výmenu oltárnej architektúry v neogotickom slohu v našom chráme v roku 1899. Nález označenia autorstva ako i zaradenie tohto diela do širších historických súvislostí spolu s jeho prezentáciou na uvedenej reprezentačnej výstave odkrýva ďalší kúsok histórie nášho chrámu a prispieva i k širšiemu poznaniu historického významu Gelnice, za čo patrí v tomto prípade naša vďaka kurátorkám tejto výstavby, ktorej reinštalácia bola realizovaná v priestoroch Spišského múzea v Levoči.
„Legenda: Stredoveká svätica, patrónka chudobných a chorých , sirôt a vdov, pekárov a charity, rádu alžbetínok, žila v rokoch 1207 až 1231. Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a Gertrúdy z rodu Andechs-Meranovcov. Údajne sa narodila na Bratislavskom hrade. Býva nazývaná aj sv. Alžbeta Durýnska podľa krajiny, do ktorej sa vydala. Najstaršie písomné pramene o jej živote pochádzajú z konca jej života. Ako štvorročnú ju zasnúbili s jedenásťročným Ľudovítom, najstarším synom zemského grófa Hermana I. z Durínska ( von Thuringen). Po Hermanovej smrti vládol ako Ľudovít IV.(1218). S krásnou a zbožnou Alžbetou sa oženil(1221) a žil s ňou na hrade v Wartburg. Alžbeta porodila tri deti – Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Jej náboženské zmýšľanie ovplyvnil príchod františkánov do obce pod hradom – do Eisenachu (1225).Podľa ich vzoru prichýlila chorého , aby ho ošetrila. Keď ju pri tom pristihli, v posteli našli namiesto chorého krucifix. V čase hladomoru rozdala všetko obilie a peniaze. Keď jej to vyčítali, hradná sýpka sa naplnila opäť. Pri návšteve cisára Fridricha II: si nemala čo obliecť, lebo všetky šaty darovala chudobným, ale anjel jej priniesol krásne rúcho. Ďalšie zázraky sa spomínajú až v neskorších prameňoch (počnúc 14. storočím). Napríklad ako dala v altenberskom kláštore plášť žobrákovi a anjel ju vzápätí prikryl novým. Zázrak premeny chleba na ruže sa pôvodne vzťahoval na jej príbuznú – sv. Alžbetu Portugalskú. V súvislosti so sv. Alžbetou Uhorskou sa spomína až neskôr. Hovorí, ako ju jej manžel Ľudovít, poštvaný rodinou proti nej, pristavil, keď išla z hradu s plným košíkom chleba. Opýtal sa jej, čo nesie, a keď odkryl košík, namiesto chleba tam boli ruže. Alžbetin manžel zomrel počas križiackej výpravy, ktorú viedol cisár Fridrich II: (1227).Následne ju jej švagor vyhnal aj s deťmi. Pomoc hľadala u strýka, bamberského biskupa, ktorý ju prichýlil na svojom hrade Pottenstein, ale keď ju chcel opäť vydať, odmietla a odišla. Uchýlila sa k svojmu spovedníkovi Konrádovi z Marburgu, ktorý z pozície inkvizítora obvinil jej švagra z kacírstva a vymohol Alžbetino dedičstvo. Zo získaného majetku založila marburský špitál sv. Františka z Assisi (1229). Konrád ho viedol a Alžbeta sa starala o chorých, až kým vo veku dvadsaťštyri rokov nezomrela. Pochovali ju v špitáli, ku ktorému neskôr pristavali kostol, ktorý jej zasvätili.
Kult: Jej hrob sa stal pútnickým miestom. Svätorečená bola na odporúčanie Konrada von Marburg štyri roky po jej smrti (1235). Legendy o jej dobrote z nej urobili jednu z najobľúbenejších európskych svätíc. Len v 19. Storočí jej bolo na Slovensku zasvätených jedenásť kostolov a kaplniek. Dňa 18. marca 1883 odznelo v bratislavskom divadle Lisztovo Oratórium sv. Alžbety v prítomnosti samotného skladateľa, považované za najkrajšie dielo svojho druhu. Pri príležitosti 800. výročia roku narodenia sv. Alžbety bola vydaná obsiahla jubilejná publikácia venovaná jej kultu.
Atribúty: Žobrák, chorý či chudobný , peniaz alebo mešec s peniazmi, košík s jedlom alebo chlieb, ruže, tri koruny alebo trojitá koruna – znak svätosti v stave panny, manželky i vdovy. Niekedy drží v ruke model kostola.
Zobrazenia: Zobrazovali ju v honosnom odeve princeznej alebo v habite františkánskeho rádu, ale údaje o jej vstupe do rádu nie sú podložené. Jej najstaršie zobrazenia sa nachádzajú v marburskom kostole. Stredovekú ikonografiu svätice (v slovenskom kontexte)spracoval naposledy doc. Ivan Gerát, novovekej a modernej ikonografii(v rôznych kontextoch) sa venuje spomínaná jubilejná publikácia. Najobľúbenejším motívom sa stal zázrak s ružami, zobrazovaný v Taliansku od 14. Storočia, v Zaalpí od 15. Storočia a potom najmä v 19. Storočí, aj zásluhou ilustrácií Franza a Johana Riepenhansenovcov, nemeckých umelcov žijúcich v Ríme (1822) Spomedzi sledovaných zobrazení svätíc je počet obrazov sv. Alžbety u nás najvyšší. Scény z jej života, doložené napríklad na predele oltára špitálskeho kostola v Banskej Bystrici, úplne ustúpili stvárneniam Alžbety so žobrákmi a chudobnými a s ružami v náručí.“
/ Marta Heruchová- Mária Novotná : Bohyne a svätice v umení 19. Storočia na Slovensku/
